Vždy sme cestovali na dovolenku autom alebo lietadlom. Tentokrát som podnikla odvážny krok a vybrala sa vlakom do Rijeky spolu s mojimi 65-ročnými rodičmi. Rodičia ma prekvapili svojimi obrovskými kuframi, napriek tomu som ani chvíľu nepochybovala o tom, že cestu zvládneme bez problémov. Náš plán bol jasný – ráno o 7:58 z hlavnej vlakovej stanice vo Viedni do Pivka v Slovinsku, odtiaľ prestup na vlak do Rijeky s príchodom o 18:11. Celková cesta mala trvať cca 12 hodín.
Lístky som kúpila s dvojmasačným predstihom cez spoločnosť ÖBB. Jedna cesta pre jednu osobu z Viedne do Rijeky nás stála len 28€ + 9€ rezervácia sedadiel. Veľmi podobná bola cena za cestu naspäť.
Do Viedne nás odviezol môj manžel autom. Našťastie sme prišli na hlavnú stanicu pred rannými zápchami, ktoré začínajú od 7:00. Vystúpili sme na mieste Kiss and Ride Zone hneď pred stanicou, čo je miesto určené na krátke státie pre autá. Naše nástupište sme našli celkom ľahko a tešili sme sa na vlak.
Milo nás prekvapil moderný, nízkopodlažný vlak, v ktorom sme mali stráviť nasledujúcich takmer 8 hodín. Všetko išlo hladko a užívali sme si cestu. Dokonca sme navštívili aj reštauračný vozeň a objednali si teplý toast so syrom a šunkou. Ponuka nebola bohatá ani lacná, ale našťastie sme mali niečo pod zub aj so sebou. Cesta nám ubiehala rýchlo, sedadlá boli pohodlné a keďže sme mali miestenky, nebáli sme sa, že nás niekto vyhodí z miest na sedenie. Bol to dobrý pocit, lebo stále sa sťahovať s kuframi nie je nič moc.
Na stanicu Pivka v Slovinsku sme prišli o 13:20. Bola to celkom malá stanica, kde nevystupovalo veľa ľudí. Avšak našli sme tu všetko potrebné- moderná tabuľa s prehľadnými príchodmi vlakov, WC zadarmo a lavičky na sedenie.
Keďže sme mali ešte celú hodinu čas, vybrali sme sa do najbližšej reštaurácie, kde sme si mohli dať niečo väčšie k neskorému obedu. Pizzeria Herman bola na skok od stanice a naše kroky viedli práve k nej. Intuitívne sme si objednali pizzu a len, čo sme ju „dorazili“, nevedeli sme sa už dočkať nášho vlaku do Rijeky.
Po modernom vlaku nás však čakal veľmi starý vlak, v ktorom klimatizácia ani zďaleka nedosahovala taký účinok. Netušili sme, že v Chorvátsku cestujú takéto vlaky, takže sme si zaspomínali na staré, dobré časy, kedy sme si mohli otvoriť aj okno v kupé. Po necelej hodine sme už videli more, takže nám to už bolo celkom jedno, v akom vlaku sme. Naše oči a myšlienky boli spojené s morom.
Len čo sme vystúpili v Rijeke, čakala nás pred stanicou hŕba taxikárov, ktorí sa ako supy vrhli na môjho otca, ktorý si ich pozornosť užíval plnými dúškami. Dalo mi zabrať ho od nich odtrhnúť. Prvýkrát som si mohla vyskúšať použiť Bolt aplikáciu na zavolanie taxíka v zahraničí. Bolt aplikáciu som si nainštalovala ešte doma a bola som zvedavá, ako funguje. Zapla som si GPS, vybrala miesto vyzdvihnutia „moja poloha“ a už som si len napísala adresu, kam sa chceme doviezť. Aplikácia mi vybrala najbližšieho bolťáka, napísala čas, za ktorý nás má vyzdvihnúť a hneď napísala aj cenu odvozu. To je asi hlavná výhoda Boltu, viete cenu hneď a netŕpnete, koľko vám zbrucha vypočíta domáci klasický taxikár. Potvrdila som objednávku a sledovala bolťáka na aplikácii, ako k nám ide. Naložili sme kufre do auta a cez zápchy sme sa dostali do nášho ubytovania, ktoré bolo vzdialené cca 16 min. autom z hlavnej stanice v Rijeke (asi hodina cesty pešo). Po ceste nám taxikár odporučil navštíviť Opatiju, lebo je to vraj top destinácia s krásnymi plážami. A naozaj sme ju neskôr navštívili.
Na našu najbližšiu pláž Kantrida sme už z nášho apartmánu vôbec nemuseli cestovať a pár minutiek chôdze nám stačilo, aby sme sa v plavkach dopravili ku pobrežiu a zaplávali si.
Napriek tomu sme chceli objavovať aj iné miesta. Popri všetkých plážach v Rijeke vedie autobusová linka číslo 1, ktorá stojí aj v centre mesta, preto sme sa rozhodli použiť aj tento druh dopravy. Prvýkrát mal náš autobus meškanie takmer 15 minút. Platili sme priamo v autobuse 2€/osobu za jednu cestu (zľavu za meškanie sa nám nepodarilo vymámiť :)). Odviezli sme sa najskôr priamo do Rijeky, kde nás prekvapili zápchy a vystúpili sme na zastávke Tržnica. Odtiaľ to bolo len kúsok do centra. Naspäť sme už išli zo zastávky Palazzo Modello 1. Zoznam autobusových zastávok autobusu č. 1 si môžete pozrieť tu.
Na druhý deň sme sa rozhodli ísť na pláž Pećine. Sledovali sme, ako ľudia stláčajú tlačidlo „stop“, vždy keď chceli vystúpiť, čiže autobus stál len na znamenie. Tentokrát sme vystúpili na konečnej zastávke. Naspäť sme sa už viezli s tým, že vystúpime pri obchodnom centre a nakúpime si. Nanešťastie obchod bol zatvorený, takže sme sa museli odviezť ďalším autobusom na naše ubytovanie. Zistili sme, že lístok má časový limit, ktorý je uvedený na lístku t.j. môžeme vystúpiť na jednej zastávke a neskôr sa odviezť tou istou linkou (autobusom č.1) na ďalšie zastávky. Náš lístok však už prekročil časový limit, takže sme si museli kúpiť nový.
Na radu taxikára sme sa neskôr rozhodli ísť do Opatije na pláž Slatina. Tentokrát sme mali dvojnásobnú radosť, lebo sme mohli opäť využiť aplikáciu Bolt. Keďže sme boli traja, cesta taxíkom sa oplatila. Platili sme okolo 12 eur z Kantridy do Opatije. Taxikár nám odporučil navštíviť skôr pláž Ičići, avšak zistila som, že je ďalej od centra Opatije, takže sme sa rozhodli držať sa nášho plánu a vystúpili sme na Slatine.
Z Opatije nám cena za taxík už stúpla takmer dvojnásobne. Zistila som, že veľmi záleží na tom, kedy je dopravná špička a či je víkend alebo všedný deň. Napriek tomu sme boli radi, že sme nemuseli riešiť autobusy a odviezli sme sa priamo k ubytovaniu. Cesta Boltom bola opäť bezproblémová a užívala som si rozprávanie sa s taxikárom po anglicky, čo je ďalšia ich výhoda. Nemusíte však vedieť po anglicky, aby ste si mohli objednať Bolt. Aplikácia je celá v slovenčine a s taxikárom nie je nutnosť sa rozprávať. Ani oni sami veľa krát nevedeli po anglicky alebo len základnou angličtinou.
Naša cesta sa začala už o 10:30, kedy sme sa museli odubytovať a objednať si Bolt taxík na stanicu v Rijeke. Odtiaľ sa dostať do Pivka okolo 16:00 a potom priamo do Viedne. Okolo 22:25 v noci sme mali príchod na stanicu vo Viedni a odtiaľ sa autom dopraviť do Žiliny.
Objednanie taxíka pomocou Bolt aplikácie sa dá iba v tom momente, t.j. nedá sa objednať si jazdu vopred. V deň odjazdu som teda zadala cieľovú stanicu v momente, keď sme sa rozhodli odísť. V tom momente však prišla pani domáca, ktorej sme sa museli venovať. Medzi tým, ako som s ňou hovorila, potvrdila som jazdu bez skontrolovania si údaju miesta vyzdvihnutia. Predpokladala som, že to automaticky zariadí GPS v telefóne. Mýlila som sa a aplikácia z nejakého dôvodu vybrala nesprávne miesto vyzdvihnutia. Bolo to 2,5 km od nás a tak som musela kontaktovať taxikára cez aplikáciu. Povedala som mu správne miesto vyzdvihnutia a napísala aj správu. Povedal, že po nás príde, ale napriek tomu sa dostavil na nesprávne miesto. Až po druhom telefonáte, keď som mu povedala, že doplatím doplatok sa za nami vybral. Našťastie sme na stanicu Rijeky prišli aj napriek tomu s predstihom.
Na stanici sme neboli jediní idúci do Pivka v Slovinsku. Vlak bol takmer plný. Nastúpili sme opäť do staručkého vlaku a tešili sa, keď sme sa posadili na naše rezervované miesta. Klíma nám tentokrát opäť chýbala a potili sme sa o stošesť. Vlak mal síce meškanie pol hodinu, lebo naše doklady kontrolovali na hraniciach, nemali sme však obavy o náš ďalší spoj z Pivka do Viedne. Šťastní, ale už teraz unavení z cesty sme vystúpili v Pivku a veru by sme si v tej chvíli aj dali také pivko na osvieženie. Nemali sme však veľa času na reštauráciu alebo kaviareň, a tak sme počkali na náš vlak do Viedne.
Tentokrát sme nemali nízkopodlažný, ale o dosť modernejší vlak ako v Chorvátsku. Nastúpili sme a klíma vo vlaku bola teraz ako balzam na našu dušu. Dlho sme sa však netešili. Hľadali sme naše rezervované miesta vo vlaku a zbadali, že na nich sedí žena s dvomi deťmi. Ukázali sme jej miestenky a čakali, že sa zdvihne a uvoľní nám miesto. Ona tam však sedela a hovorila, že ona má tiež lístky. Myslela som si, že má taktiež rezerváciu na tieto miesta a že niekde sa stala chyba, ale ona jednoducho miestenky nemala.
Tvrdila, že ju tu revízor nechal sedieť a že nemá kam ísť s deťmi. Všetci traja sme na ňu pozerali s kuframi v uličke. Videla som, že sú vo vozni aj voľné miesta, ona však chcela tri miesta vedľa seba. Našťastie sa nás zastali traja Rakúšania sediaci vedľa a dohovárali jej, že sme si zaplatili miestenky a že máme právo tam sedieť. Až keď ju jeden z nich ubezpečil, že sú tri voľné miesta vo vedľajšom vozni, až vtedy sa zdvihla a odišla. Moji rodičia sa medzitým posadili už niekde inde a na nasledujúcej stanici sme už všetci sedeli na našich rezervovaných sedadlách. Konečne sme si vydýchli a oddýchli.
Napriek tejto nepríjemnej skúsenosti som na vlaky nezanevrela. Bola to skúsenosť, ktorú verím, že keď si niekto prečíta, určite bude vedieť, ako sa v takejto chvíli zachovať. Ak by sme sa s tou pani nedohodli museli by sme počkať na sprievodcu, ktorý by to určite všetko vyriešil.
Koniec dobrý, všetko dobré a všetci sme sa dobre zabávali na našich sedadlách, dokonca sme boli v reštauračnom vozni, kde sme si s otcom dali opäť náš obľúbený teplý toast so syrom a šunkou. V čase nášho príchodu už bola tma a môj manžel nás už čakal vo Viedni pred stanicou s veľkými žemľami v ruke a koláčikmi navyše. Ako veľmi mi chýbal!
Môj tip: Po ceste som sledovala našu cestu aj cez ÖBB aplikáciu. Mala som totiž prehľad o nasledujúcich zastávkach, o meškaní a aj o aktuálnom čase príchodu.
Táto cesta nás všetkých opäť zblížila. Keďže s rodičmi už nebývam, na dovolenke som si opäť pripomenula, aké je to s nimi opäť tráviť čas. Cítim veľkú vďaku za to, že sme sa opäť zomkli ako rodina a napriek našim rôznym náladám sme si opäť k sebe našli cestu, vedeli sa spolu zasmiať, robiť šašoviny a pomôcť si. Cestu vlakom by som kľudne absolvovala opäť, avšak so staršími ľuďmi je to určite pohodlnejšie priamym spojom t.j. autom, prípadne autobusom priamo do cieľovej destinácie.
Jedna pekná momentka z Opatije… socha dievčaťa s čajkou
Spracovanie a ochrana osobných údajov |
Kontakt |
Vytvoril SmartLink
